Láska so záväzkami

Martina práve vyšla z kúpeľne, keď začula posledné Richardove slová. „Samozrejme, že prídem. Veď som ti to sľúbil. Neboj sa, stihnem to.” „Robota?” spýtala sa chápavo, keď Richard ukončil hovor. „Nie, nie,” pokrútil hlavou. „Volala moja žena...”

Niečo zavislo v ovzduší. Martina čakala na pokračovanie, no Richard si len pretrel rukou tvár a potom povedal ospravedlňujúco: „Zlatko, nemôžem ísť do tej Viedne, dcérka bude mať narodeniny a moja žena chce... poprosila ma, aby som prišiel za nimi už zajtra. Ale budúci víkend ti to všetko vynahradím, sľubujem,” dodal náhlivo.

Martina nechápala - čo jej chcel vynahradiť? Cez víkend mala fotiť v Rakúsku novú kolekciu šperkov pre jeden obchodný dom. Tešila sa na Viedeň, tešila sa na to, že tam pôjde s Richardom. Bol nadšený, keď mu povedala, že si ju vybrali z päťdesiatich prihlásených fotomodeliek. Agentúra, čo ju zastupovala, nebola veľká a Martina nefotila často, jej to však stačilo. Pred piatimi rokmi ešte túžila byť profesi onálnou modelkou, ale neskôr si to rozmyslela. Možno preto, že jej najlepšia priateľka po dvoch rokoch v branži skončila v nemocnici s ťažkou anorexiou. Nedávno ju bola pozrieť. Hrozný pohľad. Vyhasnuté oči, abnormálne chudé telo. Hovorila s primárom oddelenia. Bol smutný, vraj je to jeden z najťažších prípadov, aké mali. Recidíva sa opakovala pravidelne ako ročné obdobia. Martinu striaslo. Nie, nechcela byť profesionálnou modelkou, nechcela sa dať zomlieť mašinériou únavného predvádzania, fotenia, dní bez kúska normálnej stravy, profesionálnych úsmevov a tlaku médií. Občasné fotografovanie pre nízkorozpočtové časopisy, obchodné domy alebo kalendáre ju absolútne uspokojovalo. A okrem toho, mala rada svoju prácu. Tam sa zoznámila s Richardom...

Martine stislo srdce. „Hneváš sa, miláčik?” vyrušil ju z myšlienok Richard. „Nie, nehnevám,” ubezpečila ho rozpačito. Kašľať na zmarený víkend vo Viedni, aj keď sa naň tak veľmi tešila, rozčuľovalo ju niečo iné. Nebola pripravená na to, že sa bude s niekým nepretržite deliť o voľný čas. Richard predsa podal o rozvod, načo teda to jeho angažovanie sa v rodine?
„Poď ku mne, láska,“ natiahol k nej ruku. Chcela povedať - nie, nechaj ma, len čo ju však pohladil, telo ju začalo zrádzať a ona sa podvolila jeho ústam. „Nemôžeš bez toho žiť,“ pošepol jej, keď sa domilovali. Martinu pri tých slovách čosi zabolelo.

„Mami, vieš si predstaviť, že by ťa ocko nechal s vysvetlením, že nedokáže s tebou žiť, odsťahoval by sa do druhého mesta, našiel by si inú ženu a ty by si ho po tom všetkom pozvala na rodinnú oslavu?” spýtala sa Martina dychtivo pri najbližšej návšteve doma. Mama si nebadane vzdychla. Keď jej pred pár týždňami Martina povedala, že sa spoznala s Richardom, pocítila bolesť. Bolesť matky, ktorá sa bezmocne prizerá, ako sa jej dcéra vrhá do dobrodružstva, ktorého dôsledky nevie odhadnúť. Nechcela zasiahnuť, aby nevyvolala dcérin vzdor, a tak si len v duchu želala, aby jej dcéra z toho ošiaľu precitla sama. Nechcela, aby jej dcéra bola nešťastná. Ale bolo to celé také zložité! Keď si predstavila manželstvá svojich kamarátok, na rukách jednej ruky vedela spočítať tie šťastné. Sledovala veľké a malé problémy okolo seba a vždy blahorečila osudu, že ona mala s mužom krásny a vyrovnaný vzťah. Nevedela, čo by robila, keby to bolo naopak.

Rozviedla by sa? Rozbila by deťom rodinu? Aký význam však malo udržiavať manželstvo poznamenané chladom, hádkami, ponižovaním, alebo nenávisťou? Kvôli čomu? Veľmi chcela uveriť, že Martinin známy bol v manželstve nešťastný, že nenachádzal východisko, kým nespoznal jej dcéru. Prečo nie? Maťa bola skvelé dievča a ona vždy verila, že si nájde rovnako skvelého chlapca. Prečo to však musel byť muž so záväzkami? Podľa toho, čo Martina hovorila, Richard svoje deti miloval. A tie city sa nedali zamiesť kdesi preč ako suché lístie a podpáliť.

Raz bude Martina chcieť rodinu. Ako zvládne myšlienku, že Richard delí čas medzi dve ženy? Najnovšia skúsenosť jej dávala za pravdu. Martina Richardovo stretnutie s rodinou nezvládala. Koľko bude ešte narodenín, menín, Vianoc, zápisov do školy, vysvedčení, odchodov do detských táborov a všetkých tých akcií, na ktoré bude pozvaný a ktorých sa nebude chcieť zrieknuť? „Maťka, žiješ s dvojdetným mužom, asi si budeš na to musieť zvyknúť!”
„Mami, nerozumieš mi, ja viem, že Richard chce svoje deti vidieť, že ich má rád, ale...”
„Ale?” spýtala sa pozorne matka. „Ale, ako to, že sa ona správa k nemu tak milo? Ako keby sa nič nestalo?”
„Maťka, dúfam, že si neželáš, aby mu bránila stretávať sa s deťmi?” „To nie, to nie...” zakoktala Martina. „No, hmmm... mám pocit, že ešte nie je nič rozhodnuté. Máš proti sebe veľmi zdatného protivníka.”